19. február 2019. Vlasta. °C  drop down arrow
Svet financií jasne a pútavo
Quotes by TradingView
 

Eva Černá: Som rada, že som mala príležitosť zmeniť veci k lepšiemu!

NextFuture NextFuture NextFuture  21.10.2014 21.10.2014  

Bankovú ombudsmanku Evu Černú nenavštevujú ľudia, aby sa jej pochválili svojimi príjemnými zážitkami. Denne rieši zložité ľudské osudy a často zastáva práva jednotlivcov pred veľkými bankovými inštitúciami. Jej život je však so snahou bojovať za práva obyčajných ľudí spätý už od čias, keď sme ju poznali ako usmiatu blondínku z televíznej obrazovky. Ten odhodlaný úsmev jej z pier nezmizol ani dnes. Ako hovorí, čo je lepší dôvod na úsmev ako niekomu pomôcť a urobiť ho šťastným?

 

Verejnosť vás spoznala ako reportérku televízie Markíza. Už vtedy ste sa venovali problémom ľudí a naštartovali projekt Lampáreň. Ako si s odstupom času spomínate na toto obdobie?

V čase, keď som urobila konkurz do spravodajstva, patrila som prakticky k zakladajúcej skupine moderátorov Markízy. Vtedy sa rodili nielen formáty, ale prakticky celá televízia. Ostali mi krásne spomienky. Všetci sme vtedy mali rovnaký záujem rozvíjať sami seba aj televíziu. Bola to naozaj nádherná práca. Naša šéfredaktorka nám vždy hovorila, že dobrý reportér „minie“ témy približne za dva a pol roka a potom prichádza už len rutina a zotrvačnosť. Vzala som si to asi k srdcu, pretože približne po tomto čase som skutočne začala mať pocit, že už v danej oblasti nemám čo objaviť a kam sa posunúť. Vtedy prišla ponuka postaviť na nohy publicistický formát Lampáreň. Relácia úspešne fungovala dlhé roky. Bolo to o riešení problémov a pomoci ľuďom a myslím si, že aj dnes na Slovenku takýto formát chýba.

„ Pokiaľ neprestaneme zväzovať ruky podnikateľom a živnostníkom a nebudeme im vytvárať vhodné podmienky na zamestnávanie ľudí, lepšie na Slovensku nebude.“

V čase, keď ste boli už ľuďom známa ako ich televízna pomocníčka, rozhodli ste sa zamieriť z televíznej obrazovky do parlamentu. Čo stálo za týmto rozhodnutím?

Bola to výzva. Pritom som sa politike aj ako novinárka dlho vyhýbala. No nadobudla som pocit, že by to pre mňa mohol byť priestor nielen na veci poukazovať, ale aj niečo reálne zmeniť. Myslím, že keď dostaneme možnosť premeniť myšlienky na skutky, je naša povinnosť urobiť to. S odstupom času môžem povedať, že som vďačná za možnosť pomôcť v oblasti sociálnej problematiky, osvojenia detí, rodiny a pustila som sa aj do zmeny zákona o dani z príjmu. Som rada, že som mohla mnoho vecí zmeniť k lepšiemu. Nie všetko sa mi však podarilo. Dnes to hodnotím tak, že úroveň života Slovákov klesá a život mnohých z nich je veľmi ťažký. Týka sa to najmä dôchodcov. Mňa osobne nesmierne inšpirovali slová Georga Busha, ktorý pochopil, že môžeme byť dokonalí ľavičiari, no je potrebné urobiť aj dobré zákony pre podnikateľov, aby mohli dať ľuďom prácu. Pokiaľ neprestaneme zväzovať ruky podnikateľom a živnostníkom a nevytvoríme im vhodné podmienky na zamestnávanie ľudí, lepšie na Slovensku nebude.

Vaše odhodlanie pomáhať pokračovalo aj po rozpade strany ANO. Dnes ste v pozícii bankovej ombudsmanky, kde sa venujete zlepšeniu života ľudí vo finančnej tiesni. Ako vnímate svoje pôsobenie v tejto pozícii?

Bankovou ombudsmankou som už siedmy rok. V kancelárii sme riešili tisíce podnetov, prosieb a žiadostí. Našou prvoradou úlohou je zastávať pozíciu takzvaného mediátora medzi klientom a bankou v situáciách, keď sa sami nevedia dohodnúť. Každý z klientov, ktorý sa na nás oficiálne obráti, prikladá už aj výsledok reklamačného konania, v ktorom neuspel. Prakticky za všetko to, čo sa nám aj po reklamačnom konaní podarí vybojovať, sme veľmi vďační. Mám z toho vždy radosť. Za rok 2013 sme v prospech klienta vybavili takmer 20 % prešetrených podnetov a materiálna satisfakcia v tomto prípade predstavovala 17 800 eur (suma, ktorú museli banky vrátiť, alebo sa takto rozhodli dobrovoľne). Neriešime však mimobankové či úžernícke subjekty. Keď prídu ľudia v rámci mimobankového sektora, sme ochotní pomôcť, no odporúčame ich skôr na kompetentnejšie miesta. Keď však uspejeme a môžeme pomôcť v čomkoľvek, cítim sa veľmi šťastná.

„Dlhodobým problémom je aj zlá finančná gramotnosť.“

S akými najčastejšími otázkami sa na vás klienti obracajú? Čo ľudí na Slovensku vo vzťahu k bankám najviac trápi?

Na Slovensku sú to neustále prípady neschopnosti splácania úverov. Pred dvoma-troma rokmi sa situácia so štartom krízy rapídne zhoršila. Problematické sú aj situácie, keď prichádza k rozvodom a jeden z dvojice odmieta plniť si svoju povinnosť platiť, hoci si hypotéku majitelia v minulosti brali spoločne. Vždy je dôležité začať s bankou komunikovať včas. Mnohí nerozumejú, aké vážne dôsledky môže mať nesplácanie úveru, porušenie zmluvy, alebo omeškanie splátky. Je vždy potrebné komunikovať s bankou ešte pred nedodržaním zmluvných povinností. Banky združené v Slovenskej bankovej asociácii sa musia správať korektne podľa etického kódexu a väčšinou sa tak aj správajú. Často však chybu spravia sami klienti. Mala som napríklad klientku, ktorá mala spolu 21 úverov. Vždy jeden úver „lepila“ ďalším úverom. Tú ešte prekonal klient s 28 úvermi. To sú skutoční rekordéri vo svojej kategórii.

„Treba si vždy dávať pozor na to, čo podpisujeme a byť si plne vedomí následkov, ktoré môžu nastať.“

Môže byť dôvodom mnohým problémov, s ktorými za vami občania chodia, aj nízka finančná gramotnosť? Čo si o tom myslíte?  

Samozrejme, dlhodobým problémom je aj zlá finančná gramotnosť. V znalosti bankovej problematiky sú medzi obyvateľmi zreteľne veľké rozdiely. Niet sa však čomu čudovať. Do roku 1989 tu boli tri banky. Bolo to viac-menej o sporení si na vkladnú knižku a inkase. Doba sa radikálne zmenila a sektor neuveriteľne rýchlo vyrástol. Aj dnes sa stretávam so vzdelanými ľuďmi, napríklad aj právnikmi a lekármi, ktorí sú úspešní a šikovní, no nemajú prečo a odkiaľ viac vedieť o finančníctve a bankovníctve. Preto od menej vzdelanej vrstvy viac čakať nemôžeme. U mladšej generácie vidieť posun, no problém je už u rodičov a následne vo výchove, to sa zrejme ani v najbližších rokoch nejako výrazne nezmení. Mladí ľudia rastú s týmto svetom a sú omnoho flexibilnejší aj pri spracovávaní informácií a ich vyhľadávaní. Teraz riešim klienta, ktorý má 90 rokov a od banky dostal produkt, ktorému nemal možnosť rozumieť. V tomto prípade som postupovala podľa príkladu anglického ombudsmana a banka nakoniec klientovi peniaze vrátila, takže sme v tomto prípade uspeli.

Osobitou kapitolou sú spoludlžníci, ktorí sa ľahko dostanú do problémov často aj kvôli neznalosti. Aké sú vaše skúsenosti?

Spoludlžníci sú špeciálnou kategóriou ľudí, ktorí ma skutočne za posledné obdobie nesmierne vytrápili. Ľudia často ani nevedeli, aké sú ich povinnosti spoludlžníka. Často aj zabudli, že sú ručitelia a s pôvodnými dlžníkmi sa už ani nestýkajú, no nakoniec im príde oznámenie z banky, že by mali splácať cudzí dlh. Musia si byť vedomí, že ak hlavný dlžník nemôže dlh splatiť, musia ho platiť oni. Riešila som prípad mladého človeka, ktorý sa zaručil za kolegyňu. Nikto nemohol tušiť, že do dvoch mesiacov zomrie. Deti po nej dedili veľké majetky. Mladý muž teda oslovil rodinu, či by mohla záväzok vyrovnať, no nestretol sa s pochopením a nakoniec s pokorou prijal osud a musel niekoľko rokov platiť jej dlh. Treba si vždy dávať pozor na to, čo podpisujeme a byť si plne vedomí následkov, ktoré môžu nastať. Spoločne s bankami sme iniciovali postup pri úprave pravidiel, aby spoludlžníci neboli oslovovaní medzi poslednými a až po niekoľkých rokoch. Vtedy už k samotnej istine pribúdajú aj úroky či poplatky za upomienky. Podarilo sa nám dohodnúť spoločnú stratégiu a od 1. 1. 2014 nadobudol účinnosť dodatok číslo dva k nášmu etickému kódexu, ktorý hovorí, že banky musia spoludlžníkov oslovovať včas. Práve z toho dôvodu, aby sa dlh pre spoludlžníka nezvyšoval.

„Všetko, čo som v živote robila, robila som s radosťou a láskou.“

Vo vašej práci je okolo vás veľa krivdy a nie práve šťastných ľudských osudov. Ako naberáte energiu do ďalšieho boja a do ďalších dní?

Keď som bola mladšia, nemala som s tým problém. Dnes už cítim, že musím trochu brzdiť. Som rada, že stretnutia s klientmi máme len jeden deň v týždni. Pochopiteľne to človeka oberá o životnú energiu a tú je potrebné niekde doplniť. Rada chodím relaxovať do lesa pri Marianke, ktorý je neďaleko môjho domu. Chodí tam málo ľudí a mne sa darí dopĺňať si tam potrebnú stratenú energiu. Taktiež pravidelne raz za štvrť roka odídem sama na pár dní niekam preč. Často zamierim do kúpeľov Sliač. Nie sú zrekonštruované, ale majú svoju atmosféru a pozitívnu energiu. Ich súčasťou je rozsiahly lesopark a za ním sa rozprestiera prenádherná  príroda, pasienky a lúky s výhľadom na Banskú Bystricu a Zvolen. To je priestor, kde sa môžem prechádzať od rána do večera a najradšej sama. Fotím si prírodu a cítim sa ako v siedmom nebi.

Znie to presvedčivo. Verím, že to skutočne môže človeku napomôcť nabrať energiu. Môžete nám prezradiť s akými nápadmi ste sa z podobného výletu vrátili naposledy, resp. prezradiť nám niečo o vašich snoch a plánoch do budúcna?

Ja mám veľké šťastie, že sa mi všetky životné sny naplnili. Robiť televíznu reportérku bolo naplnenie môjho sna. Bola to práca, ktorú som vždy chcela robiť. Moju kariéru reportérky som neskôr zhrnula aj v knihe Reportérkina spoveď, za ktorú som získala Zlatú knihu. No všetko, čo som v živote robila, robila som s radosťou a láskou. Vždy ma to napĺňalo a profesijne aj ľudsky som pri tom rástla. Netvrdím, že už nesnívam, no dnes to už to nie je o práci, skôr o poznávaní. Chcela by som cestovať, byť niekde s vetrom za chrbtom aspoň pol roka a byť slobodná ako vták. Myslím, že časom sa mi splní aj tento sen.

Foto: Simona Oswaldová

Aktuálne správy

tlacove spravy left arrowtlacove spravy right arrow