26. marec 2017. Emanuel. °C  drop down arrow
Svet financií jasne a pútavo
 

Čo priniesol rok 2016 a čo očakávať v roku 2017?

Radovan Kavický (autor je ekonóm a prezident GapData Institute) Radovan Kavický (autor je ekonóm a prezident GapData Institute) Radovan Kavický (autor je ekonóm a prezident GapData Institute)  24.1.2017 24.1.2017  

Medzi dve oblasti, ktorým sa budem venovať, patrí primárne globálny vývoj v roku 2016, vývoj v Európe aj z pohľadu ekonomicko-politického, ale aj z pohľadu makroekonomického prostredia v eurozóne a postupne si prejdeme hlavné ekonomické ako aj neekonomické faktory, ktoré tak formovali politické a ekonomické procesy v roku 2016. No a sekundárne, v druhej polovici textu, sa budem venovať aj lokálnemu vývoju samotnej slovenskej ekonomiky ako aj očakávanému vývoju v roku 2017 a najbližších rokoch.

 

Rok 2016 bol z globálneho pohľadu rokom prechodným a pomerne bohatým na významné udalosti, či ak chcete, zlomové rozhodnutia, ktoré boli ovplyvnené tak ekonomickými faktormi, ako aj skôr politicko-ekonomickými faktormi. Hneď úvodu roka dominovalo spomalenie rastu v Číne, čo je skôr dlhodobý trend s dôsledkami, ktoré budeme pociťovať pravdepodobne aj v tomto roku. V prvej polovici roka tiež, najmä v Európe, prestala dominovať téma migračnej krízy, čo je dosť paradoxné, lebo rok 2016 bol z pohľadu počtu mŕtvych migrantov v Stredozemnom mori absolútne rekordný (z približne 400 tis. migrantov vyše 5 tis. migrantov prišlo o život, čo je o vyše 1,5 tis. viac mŕtvych než v roku 2015, keď prekročilo hranice EÚ vyše 1 mil. migrantov) a pretrvávajúca neschopnosť Európskej únie vyrovnať sa s dôsledkami migračnej krízy je neustále do očí bijúca, pričom jediné, čo sa behom roka 2016 zmenilo, bolo to, že Európa si kúpila čas. V marci 2016 totiž došlo k podpisu dohody s Tureckom o „riešení“ migračnej krízy, inými slovami dohoda o tom, že Európska únia si „kúpi riešenie“ a začne tak veľkoryso financovať diktátorský režim v Turecku, pričom Erdogan za to bude „odchytávať“ migrantov (prevažne zo Sýrie) ešte na území Turecka a prípadne by tých, ktorí by sa náhodou dostali až do Grécka, obratom začali posielať do Turecka. Hneď pár mesiacov po podpise dohody prebehol v Turecku neúspešný pokus o puč s výsledkom takým, že moc Erdogana bola ešte posilnená a stala sa absolútnou, pričom samotná dohoda s Európskou úniou sa stala nástrojom vydierania Európy zo strany Turecka (pokiaľ by EÚ nepristúpila na Erdoganove požiadavky v oblasti víz, opäť by začal posielať do EÚ migrantov). Európska únia len dočasne mediálne celú vec zahnala do kúta a tvári sa, že je to už problém Turecka, ktorému za „riešenie migračnej otázky“ predsa platí miliardy eur. Práve tu je prítomné výrazné riziko i v súvislosti s vývojom v roku 2017, lebo v roku 2016 žiadne riešenie migračnej krízy v Európe nenastalo, ale sa len odsunuli problémy s tým súvisiace a vytvorili problémy nové.

V druhej polovici júna 2016 sa občania Veľkej Británie v referende rozhodli vystúpiť z EÚ, došlo k rekonštrukcii vlády a výmene na premiérskom poste, kde Davida Camerona nahradila Theresa Mayová. Táto „pobrexitová“ situácia zamávala aj s finančnými trhmi, čiže mala aj ekonomické dôsledky, hoci samotná vôľa občanov prejavená v referende je do dnešného dňa ignorovaná (nová premiérka zatiaľ hrá o čas, nemá žiaden plán na vystúpenie z EÚ a samotná žiadosť Veľkej Británie o vystúpenie z EÚ ešte nebola dodnes podaná a pravdepodobne sa tak stane až v prvej polovici roku 2017, čím sa ešte len začne vyše dvojročný proces vystúpenia z EÚ, čo bude mať ekonomické dôsledky tak na Britániu samotnú, ale i Európska únia stratí jednu z najsilnejších ekonomík, ako aj na Londýn ako kľúčové finančné centrum Európy).

Koncom júna 2016 v tejto situácii po britskom referende o vystúpení z EÚ historicky po prvýkrát prebralo Slovensko rolu predsedajúcej krajiny v Rade EÚ a prinieslo len veľmi málo nových tém, respektíve bola to skôr „údržbárska“ než „vizionárska“ práca nášho predsedníctva. Začali sa diskusie a procesy súvisiace s kreovaním európskej armády a spoločnej obrannej politiky (už bez Británie, ktorá disponuje jednou z najsilnejších armád v Európe), ale témou sa popri spoločnej energetickej politike a digitálnom trhu stala aj migračná kríza a udržateľná migračná a azylová politika EÚ. Slovenské predsedníctvo prinieslo v tejto súvislosti do európskeho žargónu nový, pomerne vtipný termín, a to „flexibilná solidarita“ vo vzťahu k migrantom, čo v podaní najmä krajín V4, vrátane Slovenska, ktoré vytrvalo odmietajú povinné prerozdeľovacie kvóty na migrantov, znamená v preklade do ľudskej reči zhruba to, že „migrantov tu nechceme, radšej si priplatíme, alebo pošleme viac ozbrojených zložiek na hranice EÚ, no starajte sa o nich vy a mimo nášho územia“.

Skrátka polročné slovenské predsedníctvo v Rade EÚ neprinieslo nijaké výrazné výsledky, riešenia a ani novú víziu pre Európu zmietajúcu sa hneď vo viacerých krízach súčasne. Po prvýkrát od roku 2010 sa samit lídrov EÚ uskutočnil mimo Bruselu (čo bolo však aj z bezpečnostného hľadiska pragmatické rozhodnutie po teroristických útokoch v Bruseli z marca 2016), a to na Bratislavskom hrade, ktorý sa stal na pár dní pravdepodobne najstráženejším miestom v Európe. Podpísanie Bratislavskej deklarácie a začiatok „bratislavského procesu“ boli len slabou náplasťou na pomerne značnú a evidentnú obsahovú, ale aj intelektuálnu vyprahnutosť Slovenska vo vzťahu k EÚ. Navyše ku koncu roka aj jednotlivé drobné a parciálne úspechy prekryla „kauza Hlávková“, v ktorej bývalá zamestnankyňa Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR otvorene prehovorila o šafárení s finančnými zdrojmi v súvislosti s kultúrnymi podujatiami v rámci slovenského predsedníctva v Rade EÚ.

Okrem pokračujúcej vojny v Sýrii a teroristických útokov vo viacerých európskych a mimoeurópskych mestách sa koniec roka prakticky od začiatku novembra tematicky týkal predovšetkým volieb v USA, v ktorých zvíťazil Donald Trump a od januára 2017 sa tak stal novým prezidentom USA. Bezprostredne po voľbách trhy reagovali poklesom, ale až do konca roka prevládal skôr optimizmus, hoci veľký otáznik visí nad tým, akú politiku, vrátane tej ekonomickej, bude vôbec realizovať. A to je práve oblasť pretrvávajúceho mimoriadne vysokého rizika a neistoty pre rok 2017, keďže USA je globálny hráč a v prípade Trumpovho reálneho rozpútania obchodnej vojny s Čínou by mohol takýto krok nielen poškodiť americkú, ale tým aj svetovú ekonomiku.

V makroekonomickej oblasti bol rok 2016 predovšetkým rokom neúčinnej menovej politky centrálnych bánk. Predovšetkým ECB sa mimoriadne snažila cez kvantitatívne uvoľňovanie naštartovať infláciu a dosiahnuť tak cieľovú hodnotu blízku 2 %, no nedarilo sa to prakticky celý rok a až ku koncu roka inflácia v eurozóne mierne prekročila hranicu 1 %. Úplne opačnú politiku k záveru roka zvolil americký FED, keď po dlhých rokoch kvantitatívneho uvoľňovania a expanzívnej monetárnej politiky zvýšil mierne (o 0,25 %) základnú úrokovú sadzbu a pravdepodobne bude tento postup ešte opakovať niekoľkokrát v priebehu roka 2017, čiže minimálne v USA nastáva obrat z expanzívnej na reštriktívnu menovú politiku. Vo Veľkej Británii zvýšené vládne výdavky ani zďaleka nepriniesli želaný efekt v podobe zvýšenia rastu a BOE taktiež neúspešne plnila stanovené ciele, no ku cti jej slúži, že po referende o brexite pristúpila aspoň k zreálneniu odhadu rastu na 1,4 % v roku 2017 (teda odhad rastu na úrovni Nemecka).

Neustále pretrvávajúce ekonomické problémy Grécka, kde sa kríza ani zďaleka ešte neskončila a ani nevyriešila, ale aj opätovné problémy Talianska a viacerých talianskych aj španielskych bánk, žiaľ, sú a budú potenciálne „nášľapné míny“ aj v roku 2017.

Z pohľadu slovenskej ekonomiky bol rok 2016 rokom pomerne pokojným so solídnym rastom na úrovni 3,5 % HDP, na ktorom sa približne v rovnakej miere podieľal tak export/zahraničný dopyt, ako aj zvýšený vnútorný dopyt/domáca spotreba a darilo sa aj z pohľadu znižovania miery nezamestnanosti, ktorú sa podarilo stlačiť až pod úroveň 10 % (čo je prakticky predkrízový stav).

Nedostatky, ktoré i naďalej pretrvávajú, sa týkajú predovšetkým absentujúceho riešenia dlhodobej nezamestnanosti a stále veľmi vysokej nezamestnanosti mladých ľudí. Taktiež napriek jednému z najvyšších rastov ekonomiky v rámci EÚ sa tento rast nepremieta do zvyšovania životnej úrovne a popri náraste dlhu a deficitnom hospodárení verejnej správy i naďalej už takmer desaťročie stagnujú napríklad výdavky na vzdelávanie a stále nie sme schopní využiť rast na aspoň vyrovnané hospodárenie štátu a všeobecne verejného sektora.

Obdobie miernej konjunktúry a postupné zotavovanie z krízy tak nevyužívame optimálne. Normálny hospodársky cyklus prináša po obdobiach rastu i fázy poklesu. Či sa tento prirodzený proces a vývoj ekonomického cyklu prejaví už v priebehu roka 2017, alebo až v roku 2018, ťažko dnes odhadovať, no v každom prípade odhady a prognózy viacerých inštitúcií sú dnes nadmieru optimistické. Napríklad OECD prognózuje postupné zvyšovanie tempa rastu až na úroveň 3,8 % HDP v roku 2018. Európska komisia slovenskej ekonomike veští v roku 2017 mierny pokles na úroveň 3,2 % a v roku 2018 opätovné zvyšovanie tempa rastu HDP až na úroveň 3,8 % (spolu s postupným znižovaním miery nezamestnanosti až pod 8 % v roku 2018 ako aj verejného dlhu k hranici 51 % HDP do roku 2018). Najoptimistickejšia je dnes z pohľadu prognóz ECB (teda aj naša NBS), ktorá predpokladá, že napriek miernemu zníženiu tempa rastu na 3,1 % v roku 2017 sa do roku 2018 rast slovenskej ekonomiky zvýši až na 4,2 % HDP a v roku 2019 dokonca až k hranici 5 % HDP (konkrétne 4,8 % HDP pre rok 2019).

Čísla sú to krásne a papier znesie všetko, ale myslím, že treba pamätať, že Slovensko disponuje malou otvorenou ekonomikou vo veľkej miere závislej od zahraničných zdrojov surovín a materiálov, a tak zahraničný dopyt stále tvorí podstatnú časť celkového dopytu. Navyše vzhľadom na svoj malý vnútorný trh a relatívnu vyspelosť patrí medzi krajiny, v ktorých kľúčovú úlohu zohráva predovšetkým zahraničný obchod. Inými slovami sme výrazne závislí od vývoja na zahraničných trhoch a výkone ekonomík krajín, s ktorými obchodujeme (teda najmä Nemecko a krajiny západnej Európy), čo je neprehliadnuteľné riziko aj pre rok 2017, ako aj na najbližšie roky, lebo možno skrátka očakávať, že po pomerne dlhom období ekonomického oživovania v eurozóne by normálny vývoj hospodárskeho cyklu mal viesť k poklesu ekonomiky, ktorý sa pravdepodobne prejaví i poklesom zahraničného dopytu, od ktorého do veľkej miery závisí aj ekonomika Slovenska. Aj po zohľadnení tohto rizika je náš odhad rastu konzervatívnejší (mierne pod 3 % v roku 2017 a len mierne zvýšenie tempa rastu HDP na 3,5 % v rokoch nasledujúcich predovšetkým v kontexte ukončenia výstavby a začiatku produkcie automobilky Jaguar Land Rover v Nitre), a to aj z pohľadu znižovania miery nezamestnanosti (ktorú sa podľa našich prognóz do roku 2018 nepodarí znížiť až pod hranicu 8 %).

Z pohľadu neekonomických faktorov tu pretrvávajú riziká pre rok 2017 predovšetkým v súvislosti s voľbami vo viacerých európskych krajinách. Napríklad v Holandsku v marci 2017, pričom jednou z tém volieb bude aj vystúpenie Holandska z EÚ. Následne Francúzsko čakajú prezidentské voľby v apríli a druhé kolo v máji 2017, pričom hlavnou témou pravdepodobne bude migračná kríza, no a v októbri 2017 nás čakajú i voľby v Nemecku, pričom prípadná a vôbec nie nereálna porážka Merkelovej by zanechala Európu doslova napospas populistom a nášho najsilnejšieho ekonomického a obchodného partnera v neistote o ďalšom smerovaní tak Nemecka, ako aj Európy samotnej. Ktorý z týchto možných ekonomicko-politických scenárov budúceho vývoja sa naplní, však, ako vždy, ukáže až čas. V každom prípade dôvodov k nadmernému optimizmu, žiaľ, neustále ubúda.

Aktuálne správy

tlacove spravy left arrowtlacove spravy right arrow