19. september 2017. Konštantín. °C  drop down arrow
Svet financií jasne a pútavo
 

Štvrťstoročie privatizácií (1. časť)

Radovan Kavický Radovan Kavický (autor je ekonóm a prezident GapData Institute) Radovan Kavický  19.11.2014 19.11.2014  

Už 25 rokov uplynulo od momentu, keď sa Slovensko rozhodlo pre cestu politickej, spoločenskej ako aj ekonomickej transformácie od komunizmu a socializmu smerom k demokracii a trhovej ekonomike. Nie sme ešte ani zďaleka na konci tejto cesty a proces transformácie naďalej trvá.

 

Už od prvých momentov vzniku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) bol nový štát konfrontovaný s mnohými mimoriadne komplikovanými problémami. Z dnešného pohľadu sa môže zdať priam neuveriteľné, že behom takého krátkeho obdobia bolo prijatých také množstvo zásadných rozhodnutí s ďalekosiahlymi ekonomickými, sociálnymi a nakoniec i politickými dôsledkami, ktoré viedli až k rozpadu federácie.

Najzásadnejšia zmena, ktorá sa uskutočnila, bola predovšetkým zmena vlastníctva z kolektívneho, resp. štátneho na individuálne. Na základe federálnej legislatívy položili základy trhovej ekonomiky a tiež sa v prostredí mimoriadne nestabilného politického systému (tri odlišné vlády behom troch rokov od revolučných udalostí) začal proces privatizácie. Prvá z privatizácií bola takzvaná malá, počas ktorej zmenilo vlastníka takmer 25-tisíc (z toho na Slovensku približne 10-tisíc) malých firiem prevažne z oblasti maloobchodu a služieb v hodnote vyše 33 mld. Kčs (z toho na Slovensku v prepočte takmer 14 mld. Sk, resp. 0,5 mld. eur), ktoré sa predávali prevažne za účtovnú hodnotu a za model privatizácie bola zvolená verejná dražba, pričom zahraniční investori boli z privatizácie vylúčení a niektoré malé podniky (približne 3-tisíc celkovo a z toho necelých tisíc na Slovensku) sa predávali aj priamo vybraným záujemcom.

Po „predjedle“ nasledoval „hlavný chod“ a pre veľkú privatizáciu bola nakoniec zvolená kupónová metóda, ktorej autor je predovšetkým americký ekonóm Milton Friedman, no u nás bol použitý modifikovaný model poľského ekonóma Oskara R. Langeho a britského ekonóma Abba P. Lernera, ktorý obaja pôvodne navrhli nie na transformáciu vlastníctva, ale paradoxne na položenie ekonomických základov pre socialistickú a centrálne riadenú ekonomiku (obaja boli politickým presvedčením socialisti). Veľká kupónová privatizácia sa pôvodne mala uskutočniť vo dvoch vlnách. Prvá vlna trvala od roku 1991 do roku 1993 a celkovo malo byť počas tohto obdobia odštátnených ďalších vyše 750 väčších štátnych podnikov v celkovej hodnote takmer 170 mld. Kčs (v prepočte vyše 5,5 mld. eur), pričom zhruba polovica z toho bola privatizovaná cez privatizačné kupóny (tzv. prvá vlna kupónovej privatizácie), zhruba tretina sa nepredala a zostala tak vo vlastníctve FNM, približne 12 % tvorili rezervné a iné fondy a zhruba 7 % tvorili priame predaje, o ktorých rozhodovala vláda (o zvyšných rozhodoval minister privatizácie). Predávalo sa prevažne za účtovnú hodnotu (ktorá bola ale nižšia ako skutočná trhová hodnota) a išlo teda o kombináciu privatizácie prostredníctvom kupónov a priamych predajov. Čiastočne sa umožnilo štátny majetok predať aj zahraničným investorom (na Slovensku v rozsahu približne 2,2 mld. Sk, no pri účtovnej hodnote majetku približne 0,8 mld. Sk, teda výhodnejšie ako v iných prípadoch).

Cieľom privatizácie do roku 1993 bol okrem samotného prevodu štátneho majetku do súkromných rúk aj vznik takpovediac kapitálotvornej vrstvy obyvateľstva ako zdroja budúceho rastu. Na kupónovej privatizácii sa mohli tak za poplatok (1 000 + 35 Kčs za 1 000 investičných bodov) zúčastniť všetci občania tak, že si objednávali akcie za investičné kupóny. Cena akcií bola pritom určovaná vo viacerých kolách na základe dopytu a ponuky a občania mohli akcie objednávať priamo, alebo mohli svoje investičné body zveriť investičným fondom, ktoré to potom robili za nich. Aj pre všeobecne nedostatočnú finančnú gramotnosť, ale aj pod vplyvom masívnej reklamnej kampane (investičné fondy do nej investovali v prepočte približne 8 mld. Sk, resp. 0,3 mld. eur) sa väčšina (na Slovensku takmer 2,6 mil. občanov) rozhodla pre druhú možnosť. Prvý problém nastal veľmi rýchlo po tom ako sa ukázali prvé nedostatky kupónovej privatizačnej metódy. Vytvorilo sa totiž síce súkromné, ale veľmi rozptýlené vlastníctvo, čo zároveň pri nedostatočnej legislatívnej ochrane týchto minoritných vlastníkov, nevytvorených efektívnych inštitúciách dohľadu a umožnení toho, aby ako dominantní vlastníci mohli vystupovať aj investičné fondy znamenalo, že došlo k zneužitiu dominantného postavenia na trhu, čoho konečným dôsledkom bolo, že minoritní vlastníci boli de facto vyvlastnení. Navyše v konečnom dôsledku sa aj tieto fondy ukázali ako neefektívni vlastníci a prevažná väčšina skončila svoje pôsobenie v najbližších rokoch.

Výsledkom tejto fázy privatizácie teda boli pomerne nízke privatizačné príjmy vlády, veľmi pomalá transformácia s negatívnymi dôsledkami (aj z pohľadu definovaných cieľov privatizácie) a najmä nedostatočná reštrukturalizácia či už samotných podnikov, ale aj celej slovenskej ekonomiky na ceste ku skutočnému trhového systému. Ako sa však neskôr ukázalo, nebol to ten najhorší scenár, ktorý sa mohol udiať.

Na začiatku transformačného procesu dominovala v ČSFR predovšetkým reštriktívna monetárna politika. No po opakovaných devalváciách československej koruny (čo síce malo pozitívny vplyv na vývoz, no na druhej strane i výrazný inflačný účinok), rozsiahlej liberalizácii cien tovarov a služieb v situácii, keď takmer neexistovala konkurencia a trh ešte stále ovládali štátne monopoly, došlo k prudkému zvýšeniu spotrebiteľských cien o 30 % a do konca roka 1991 ceny stúpli celkovo o 58 %. Pri prísnej mzdovej politike tak klesli reálne dôchodky v priebehu roka o približne tretinu. Došlo tiež k výraznému prepadu hrubého domáceho produktu v kombinácii s infláciou a nezamestnanosťou.

Všetky tieto ekonomické problémy v kombinácii so sociálnym napätím po páde komunizmu viedli k tomu, že tak v českej, ale predovšetkým v slovenskej spoločnosti bujnel nacionalizmus. Tieto problémy v konečnom dôsledku viedli na politickej scéne k direktívnemu rozhodnutiu o rozdelení na dva samostatné štáty začiatkom roka 1993 a nešlo rozhodne o bezbolestivé a automatické rozdelenie aj na samostatné hospodárske celky. Česko-slovenská federácia sa v skutočnosti a pomerne nepríjemne rozpadla na dvakrát. Najprv došlo k rozpadu politickej únie a až o mesiac neskôr, po menovom kolapse 8. februára, sa ČSFR rozpadla aj ako ekonomická a menová únia.

Podhubie týchto zmien malo spojitosť tak s ekonomickými motívmi jednotlivých členov zoskupenia, ako aj s postojom k reformám a pretrvávajúcou nespokojnosťou s formou a dôsledkami privatizácie po roku 1991. Počas obdobia, keď boli tieto dva štáty v jednom politickom zoskupení, dochádzalo z ekonomického hľadiska k pozitívnemu vplyvu, konvergencii a teda zo slovenského pohľadu k reálnemu dobiehaniu z historického pohľadu vždy ďaleko vyspelejšej českej strany tohto zoskupenia. Napriek tomu slovenská verejnosť toto dobiehanie považovala prevažne za nedostatočné a východisko z tejto situácie začalo byť postupne viditeľné skôr v odčlenení, samostatnosti. Tieto nálady v spoločnosti podporili i rozdiel v reálnych dôsledkoch pádu bývalého režimu. Napríklad z pohľadu HDP došlo medzi rokmi 1990 – 1992 k výraznejšiemu poklesu (-22 % HDP) na Slovensku ako v Česku (-15 % HDP), ale aj z pohľadu nezamestnanosti sa tieto transformačné zmeny ekonomiky prejavili ďaleko negatívnejšie (vyše 10 %-ná nezamestnanosť na Slovensku a ani nie 3 %-ná nezamestnanosť v Česku) v menej industrializovanej časti federácie, teda na Slovensku.

Slovenská verejnosť mala tiež ďaleko viac negatívny postoj k reformám, celému balíku potrebných zmien v spojitosti s transformáciou na trhovú ekonomiku, ako verejnosť česká. Pri použití dnešného politického žargónu možno povedať, že sa slovenská spoločnosť vo väčšej miere „bála zmien“, ich dôsledkov a ľudia viac túžili po „istotách“, ktoré im v neistých časoch síce nikto nedokázal zaručiť, ale ako to už býva, o to viac bolo tých, ktorí ich dokážu aspoň sľúbiť. Výsledky volieb v júni 1992 (víťazstvo proreformných a prevažne pravicových síl v Česku a prevažne protireformných, ľavicových a nacionalistických síl na Slovensku) tieto nálady v spoločnosti reflektovali a práve tu tak možno hľadať primárne politické príčiny neskoršieho rozpadu. Referendum o rozdelení federácie sa nekonalo. O rozpade tak de facto rozhodli dvaja ľudia s principiálne odlišnou politickou, ale i ekonomickou víziou. Václav Klaus a Vladimír Mečiar. Toto rozhodnutie zásadným spôsobom ovplyvnilo hospodársky vývoj i finálnu podobu ekonomickej transformácie na Slovensku na celé desaťročie.

Zlomovým rokom bol predovšetkým rok 1993. Prvým krokom novej vlády v novom štáte z pohľadu privatizácie bolo jej zastavenie a úplná zmena tak privatizačného konceptu, ako aj privatizačných pravidiel. Došlo k oddeleniu funkcií ministra privatizácie a predsedu Fondu národného majetku (FNM). Celé vedenie FNM volil po novom parlament. Podľa týchto nových pravidiel sa privatizovalo do marca 1994, keď bola vláda Vladimíra Mečiara odvolaná. V tomto období sa začala takzvaná druhá vlna veľkej privatizácie. Privatizovaný bol majetok v hodnote zhruba 140 mld. Sk (viac ako 4,5 mld. eur), pričom až 60 % všetkých privatizačných predajov tvorili priame predaje a iba 5 % všetkého štátneho majetku sa privatizovalo verejnými súťažami či dražbami. Štátny majetok sa väčšinou predával za zlomok čo i len účtovnej ceny, prevažne domácim novým vlastníkom a o týchto predajoch nerozhodovala už vláda, ale členovia FNM (dosadení prevažne politicky a novelou zákona sa tiež dosiahlo to, že majetok FNM už nespadal pod definíciu štátneho majetku, hoci sa naň vzťahovali príslušné privatizačné zákony). Od kupónovej privatizácie sa úplne upustilo.

Po odvolaní vlády v marci 1994 nastúpila vláda Jozefa Moravčíka a jej hlavnou úlohou bolo pripraviť predčasné parlamentné voľby. Jedno z rozhodnutí tejto vlády však bol aj plán druhej vlny kupónovej privatizácie, ktorá sa nakoniec neuskutočnila. Celkovo plán rátal s privatizáciou štátneho majetku v hodnote približne 176 mld. Sk (necelých 6 mld. eur), z čoho majetok v hodnote približne 80 mld. Sk (necelé 3 mld. eur) mal byť privatizovaný prostredníctvom kupónov a rovnako sa malo postupovať aj v prípade nepredaného štátneho majetku z prvej vlny kupónovej privatizácie, teda dodatočných 20 mld. Sk (viac ako 0,5 mld. eur).

Koncom roka 1994 vyhral voľby a chopil sa vlády opäť Vladimír Mečiar. Jedna z prvých zmien sa týkala opäť privatizácie. Pripravovaná druhá vlna kupónovej privatizácie sa zastavila priamym rozhodnutím novej vlády a kompetencie vykonávať privatizačné rozhodnutia plne prešli na FNM (čiže na politických nominantov), ktorý časom prestal poskytovať informácie nielen o samotných privatizačných projektoch, ale aj kritériách výberu. Kupónovú metódu privatizácie nahradila metóda dlhopisová. FNM dostal kompetenciu vyplácať tieto dlhopisy, ak sa tak rozhodne a navyše v objeme, v akom sa rozhodne. Reálne tu bol len záväzok FNM ako emitenta tohto cenného papiera, ktorý sa v roku 1996 zaviazal vyplatiť na konci roku 2000 nielen nominálnu hodnotu, ale aj výnos na úrovni nominálnej sadzby NBS, no zároveň predával štátny majetok prevažne výrazne pod účtovnú cenu, navyše často aj na splátky. Inými slovami, štát cez FNM rozhodoval o tom, kto štátny majetok nadobudne a občan dostal iba sľub, že o päť rokov (budúca vláda) tento dlhopis (takpovediac účet po privatizácii) uhradí. Dlhopis FNM nebol voľne obchodovateľný (bolo to umožnené až novou vládou na jeseň 1999) a jeho držiteľ ho mohol použiť len na zákonom vymedzený účel (úprava doplnkového dôchodkového a zdravotného poistenia nebola v tom čase prijatá, prvé projekty reštrukturalizácie bánk sa objavili až v roku 1998 a možnosť kúpy akcií z portfólia FNM sa objavila až v júli 1997), čím sa aj zúžil okruh osôb, ktoré mohli nadobúdať dlhopisy FNM od ich majiteľov a to predovšetkým na fyzické alebo právnické osoby, ktoré ich mohli použiť na splatenie svojich záväzkov voči fondu, súvisiacich s nadobudnutím privatizovaného majetku (teda spoločnosti, ktoré mohli svoje záväzky voči FNM pokryť dlhopismi).

Dlhopisy postupne strácali na hodnote a aj dopyt po nich bol minimálny. Celkovo bolo počas aplikácie tohto typu privatizácie len 5 % všetkých dlhopisov vymenených za akcie daných podnikov.

Rozsah tohto článku neumožňuje rozobrať podrobne jednotlivé privatizačné projekty a zlyhania pri ich realizácii, no skrátka slovo privatizácia sa stalo na Slovensku synonymom korupcie, morálneho dna a úpadku. Prestalo úplne záležať na kúpnej cene, hlavným kritériom sa stalo to, komu „bude patriť Slovensko“ a cieľom sa stalo vytvorenie silnej vrstvy domácich podnikateľov. Do právnej praxe vošiel nový pojem, takzvané strategické podniky, čím sa myslia vybrané štátne podniky (majetok v celkovom objeme 150 mld. Sk) z plánovanej privatizácie kupónovou metódou.

V SR existoval v roku 1991 privatizovateľný majetok v prepočte v hodnote približne 385 miliárd slovenských korún (približne 12,8 mld. eur). V malej privatizácii sa predal majetok asi za 14 miliárd korún (resp. 0,5 mld. eur), v prvej vlne kupónovej privatizácie za približne 90,1 miliárd korún (resp. 3 mld. eur) a priamymi predajmi majetok zhruba za 38 miliárd korún (resp. 1,3 mld. eur). K 1. januáru 1995 tvoril privatizovateľný majetok zhruba 242,9 mld. korún (resp. vyše 8 mld. eur, čo predstavovalo stále vyše 63 % všetkého štátneho majetku z roku 1991). Do konca „Mečiarovej éry“, resp. od roku 1995 až do roku 1998 došlo k predaju ďalšieho majetku vo vlastníctve štátu v celkovej účtovnej hodnote 109,2 mld. Sk (resp. 3,6 mld. eur), no predajná cena bola len 30,7 mld. Sk (resp. približne 1 mld. eur).

Došlo takpovediac k spomaleniu transformácie a začala sa éra, ktorú, žiaľ, nevieme prekonať dodnes. Je to éra silných finančných skupín a tzv. mečiarovských privatizérov, éra prerastania politickej a ekonomickej moci v kombinácii s mocou mediálnou, ktorá často spätne formuje politiku. Doteraz sa vedie tuhý nielen ekonomický, ale aj politický boj o to, komu tento majetok, ktorý mal byť už pred rokmi „transformovaný“ a v súkromných rukách, nakoniec bude patriť (dnes ide prevažne o majetok štátu v správe FNM, štátne podniky a podniky s majetkovou účasťou štátu najmä z odvetvia energetiky, dopravy a podobne). Z národohospodárskeho pohľadu išlo doslova o premrhané kapitálové zdroje, stratu na úkor štátu, jeho občanov a v prospech vybraných podnikateľských subjektov a ekonomických kruhov s politickým krytím.

Foto: Stockfresh

Aktuálne správy

tlacove spravy left arrowtlacove spravy right arrow