19. september 2017. Konštantín. °C  drop down arrow
Svet financií jasne a pútavo
 

Štvrťstoročie privatizácií (2. časť)

Radovan Kavický Radovan Kavický (autor je ekonóm a prezident GapData Institute) Radovan Kavický  18.12.2014 18.12.2014  

Po divokých privatizáciách deväťdesiatych rokov boli postupne vyčerpané takmer všetky vnútorné zdroje kapitálu, čo pre takú mladú krajinu, akou bolo a je Slovensko, znamená obrovskú stratu. Privatizačné príjmy boli už od začiatku nedostatočné a aj preto nemohli byť vo väčšej miere použité na zmiernenie sociálnych vplyvov pokračujúceho transformačného procesu.

 

Víťazstvo proreformných síl v roku 1998 motivované najmä „porazením mečiarizmu“ a „proeurópskou“ orientáciou, resp. „navrátením Slovenska na mapu Európy“, znamenalo dve vlády Mikuláša Dzurindu a tiež nádej, že dôjde tak v ekonomike ako aj v politike k reálnej zmene. Slovenská verejnosť časom takpovediac vytriezvela zo sľubovaných „istôt“, ale i nacionalizmu a došlo aspoň k dočasnému precitnutiu zo sna o ľahkej ceste transformácie ekonomiky. Obrovské zadlženie aj v dôsledku druhej, dlhopisovej vlny privatizácie (celkovo FNM vydalo dlhopisy vo výške približne 35 mld. Sk, resp. 1,2 mld. eur) a prakticky rozvrat verejných financií po období mečiarizmu zdedený novou vládou znamenal pre krajinu ďalšiu ranu.

Uťahovanie opaskov, úsporné opatrenia, balíčky ekonomických opatrení, potrebné reformy, nevyhnutné a často bolestivé zmeny. To všetko sú slovné spojenia typické pre Slovensko konca deväťdesiatych rokov 20. storočia a prvej dekády storočia nasledujúceho – Slovenskej republiky, ktorá sa nakoniec plne integrovala do OECD, NATO, ale aj do EÚ a ktorá ešte donedávna z hľadiska implementácie reforiem bola vzorom pre celý zvyšok Európy.

Vláda sa koncom deväťdesiatych rokov snažila či už daňovými výhodami, úplným odpustením daní, alebo inými metódami prilákať priame zahraničné investície a kapitál na Slovensko. Ďalšou z možností ako tento deficit odstrániť mali byť európske peniaze. Popularita proeurópskeho smerovania do značnej miery vyplývala vtedy aj z toho, že verejnosť videla východisko zo svojich vnútorných problémov v pričlenení sa k bohatším štátom (medzi inými znova raz aj na Českú republiku už ako člena EÚ). Toto pričlenenie k vyspelým a bohatým demokraciám malo zabezpečiť blahobyt, postupné zvyšovanie životnej úrovne a najmä pritiahnuť ďalšie toľko potrebné kapitálové investície zo zahraničia.

Počas tohto obdobia sa naďalej pokračovalo v procese privatizácie a začala sa takpovediac tretia vlna privatizácie, v ktorej išlo prevažne o predaj strategických podielov zahraničným investorom v často spochybnených alebo priamo pochybných tendroch. Štát potreboval peniaze nielen na vykrytie dlhov, ale aj na realizáciu potrebných ekonomických reforiem, pričom väčšina dostupného a lukratívneho štátneho majetku bola už „rozdelená“ do roku 1998 a strategické podniky nebolo legislatívne možné privatizovať ako celok, čiže do úvahy pripadala len privatizácia minoritného podielu v strategických podnikoch. V septembri 1999 bola prijatá ďalšia novela zákona o veľkej privatizácii, ktorá rušila zákon o privatizácii strategických podnikov. Táto legislatívna úprava vymedzovala 16 podnikov s charakterom prirodzeného monopolu. Tie mohli byť privatizované len po prerokovaní zámeru a postupov poslancami a následným schválením privatizácie vládou. Vymedzili sa takzvané strategické podniky, kde si štát musel ponechať majoritný podiel, čo sa týkalo energetických spoločností ako Slovenského plynárenského priemyslu (SPP), Slovenských elektrární (SE), Západoslovenského energetického závodu (ZSE), Stredoslovenského energetického závodu (SSE) a Východoslovenského energetického závodu (VSE) a Transpetrolu. Zákon tiež prikazoval ponechanie minority v Slovenských telekomunikáciách štátom, resp. FNM a vymedzili sa podniky, ktoré nie je možné privatizovať vôbec (napr. železničné dopravné cesty a hraničné prekladiská, lesný fond, pošta a pod.). Došlo tiež k zvýšeniu kontroly konania FNM a fond získal tiež väčšiu právomoc pri kontrole dodržiavania podmienok privatizačnej zmluvy.

Postupné oddlženie bankového sektora, ktorý sa stal najväčšou obeťou mečiarovskej privatizácie (mnohí privatizéri nemali pri svojom investičnom zámere svoj vlastný kapitál, ale na privatizáciu si požičali zo štátnych bánk, kde vo vedení boli či už ich rodinní príslušníci, alebo budúci obchodní partneri, ktorí o poskytnutí tohto úveru na daný investičný účel rozhodli), sa ukázalo ako nevyhnutné a možno dnes konštatovať, že ak by sa privatizácia bánk uskutočnila skôr, mohlo to mať veľmi pozitívny vplyv na transformujúce sa Slovensko, lebo s privatizáciou by zanikla možnosť štátu vstupovať do politiky bánk. Možno predpokladať, že súkromné banky by pravdepodobne tlačili na reštrukturalizáciu podnikov, pretože podniky by museli v tejto oblasti podliehať trhovým podmienkam.

Reálne boli prvé kroky smerujúce k privatizácii bankového sektora urobené už v roku 1992, keď v kupónovej privatizácii boli privatizované väčšinové podiely Investičnej a rozvojovej banky (IRB) a Všeobecnej a úverovej banky (VÚB). V januári 1996 Vladimír Mečiar ohlásil privatizáciu bánk do konca februára 1996 bez toho, aby Národná banka Slovenska (NBS) dostala čo i len návrhy privatizačných projektov. V marci 1996 bolo verejnosti oznámené, že privatizačné rozhodnutia už padli a zdržanie administratívnych úkonov spôsobila majetková účasť českého FNM vo VÚB. Neskôr sa ukázalo, že na privatizácii bánk sa mali podieľať domáce subjekty a svoj podiel by mali mať aj významné slovenské podniky, teda najväčší dlžníci štátnych bánk. V apríli 1996 celý rozruch okolo privatizácie bánk utíchol najmä pre neschopnosť koaličných strán dohodnúť sa, ktorá z ich blízkych podnikateľských štruktúr dostane akcie bánk.

Celkové náklady na ozdravenie bankového sektora (týkalo sa to Slovenskej sporiteľne, Všeobecnej úverovej banky, Investičnej a rozvojovej banky a neskôr aj Banky Slovakia) predstavovali viac ako 123 mld. Sk (resp. vyše 4 mld. eur) a z toho 105 mld. Sk (teda približne 3,5 mld. eur) bolo krytých prostredníctvom tzv. reštrukturalizačných dlhopisov (z VÚB sa presunulo 66,2 mld. Sk, zo SLSP 32,4 mld. Sk a z IRB 6,4 mld. Sk tzv. klasifikovaných úverov na Slovenskú konsolidačnú a Konsolidačnú banku) a ostatné náklady predstavovalo navýšenie kapitálu v bankách.

Rozsah tohto článku nedovoľuje obsiahnuť podrobnosti jednotlivých privatizačných projektov, no neskôr prišli na rad čiastočné privatizácie prirodzených a strategických monopolov ako napríklad Slovenský plynárenský priemysel či Transpetrol, Slovenské elektrárne a distribučné podniky energetiky, Slovenských telekomunikácií, Slovenskej poisťovne, Slovenskej autobusovej dopravy a mnohých ďalších, z ktorých sa mnohé ukázali ako problematické. Možno konštatovať, že počas dvoch vlád Mikuláša Dzurindu, ale ani do dnešného dňa, sa napriek snahe nepodarilo vyrovnať sa s nezákonnými privatizáciami z minulosti.

Pozitívne možno hodnotiť najmä to, že došlo k reštrukturalizácii a privatizácii štátnych podielov v bankách. V porovnaní s minulosťou došlo k zvýšeniu transparentnosti pri predaji štátneho majetku a určitou garanciou transparentnosti sa mali zaručiť aj prizvaní privatizační poradcovia pri verejných súťažiach a medzinárodných tendroch. Zvýšil sa dohľad nad FNM cez NKÚ a došlo tiež k splneniu záväzku v podobe vyplatenia dlhopisov FNM z druhej vlny privatizácie. Prvá Dzurindova vláda sa snažila vytvoriť prostredie, ktoré dopomohlo k transparentnejšiemu vnímaniu privatizácie a využívala skôr súťažné formy predaja.

Druhá Dzurindova vláda opäť pokračovala v procese privatizácie a prijala ďalšiu zmenu privatizačného zákona napriek tomu, že ho prezident vetoval. Po novom už bolo možné privatizovať, resp. doprivatizovať tzv. strategické podniky a verejnoprospešné služby aj väčšinovo, čiže sa odstránilo obmedzenie z minulosti. Táto zmena bola odôvodnená potrebou finančných prostriedkov  na  pokrytie  tzv.  transakčných  nákladov  pri  reforme  dôchodkového  systému (ktorý predpokladal vytvorenie kapitalizačného piliera). Pri poslaneckom prerokovaní sa do novely dostala tiež nová možnosť použitia privatizačných prostriedkov na významné investície. Významnosť investície však závisela od posúdenia vlády, čím sa vytvoril priestor pre klientelizmus a korupciu. Celkovo sa počas obdobia oboch vlád Mikuláša Dzurindu privatizoval majetok v účtovnej hodnote za približne 90 mld. Sk (resp. 3 mld. eur), no tentoraz už nie so stratou (celkový výnos z privatizácie počas oboch vlád predstavoval vyše 260 mld. Sk, resp. vyše 8,6 mld. eur) ako to bolo za vlády Vladimíra Mečiara.

Nespochybniteľné úspechy vlád Mikuláša Dzurindu, či už na poli integrácie a medzinárodných vzťahov, ako aj v oblasti ekonomických reforiem a postupného zvyšovania životnej úrovne, boli, žiaľ, počas dvoch volebných období lemované výraznými pochybeniami, rôznymi politickými kauzami, korupciou (rovnako ako v časoch mečiarizmu, najmä pri odpredajoch štátneho majetku). S odstupom času je možné tiež konštatovať, že porazenie silného politického súpera niekdajších reformátorov nielen vyčerpalo, ale začali sa svojmu úhlavnému politickému súperovi tak v oblasti morálky alebo i politickej praxe nebezpečne podobať. Kedysi úspešní reformátori postupne stratili cieľ i motiváciu, a tak viaceré reformy doteraz zostali nedokončené (zdravotníctvo, sociálny systém), alebo sa mnohé mimoriadne dôležité ani len poriadne nezačali (napríklad reforma vzdelávania či súdnictva).

Slová reforma či privatizácia sa stali symbolom problémov a neskôr takmer nadávkami. Slovenská spoločnosť sa od roku 2006 opäť raz začala upínať na populizmus, primitívny nacionalizmus a politické sľuby o „istotách“. Nasledujúce štyri roky vlády Roberta Fica znamenali síce prijatie eura i vstupu do schengenského priestoru, no boli to predovšetkým roky enormných deficitov (najmä dva posledné roky s prívlastkom krízové), ktoré atakovali hranicu takmer 8 % HDP ročne a priam alarmujúci nárast verejného dlhu. Rozvrat verejných financií, neochota šetriť v krízových rokoch v kombinácii s predraženou stavbou diaľnic, zadlžovanie Slovenskej republiky, demagogická rétorika a sociálno-nacionálny program. Déjà vu mečiarizmu bez vízie a snahy o nadviazanie na reformy a dokončenia procesu transformácie.

Po nástupe novej vlády Ivety Radičovej do funkcie v roku 2010 sa nakoniec podarilo zastabilizovať situáciu a nakoniec aj urýchlene pripraviť rozpočet na rok 2011. Predchádzajúca vláda Roberta Fica v krízovom, ale predovšetkým volebnom roku 2010 úplne ignorovala prípravu rozpočtu na rok 2011, nepripravila ani len makro východiská pre povolebný rozpočet a zabrzdila aj vydanie štátneho záverečného účtu za rok 2009, pričom prvé čísla o finálnom a mimoriadne zlom hospodárení v roku 2009 boli publikované až deň po voľbách 2010. Osudové spojenie pôvodne nesúvisiacich hlasovaní o európskej otázke (navýšenie dočasného eurovalu) a o otázke vnútropolitickej (dôvere vláde) dňa 11. októbra 2011 znamenalo koniec vlády Ivety Radičovej a otvorenie cesty spolupráce koalície s opozíciou. Pád vlády sa tak stal cenou, ktorú musela vtedajšia pravicová koalícia zaplatiť za opozičnú podporu v európskej otázke, týkajúcej sa navýšenia eurovalu.

Za necelý rok a pol dokázala vláda Ivety Radičovej vykonať paradoxne viac pozitívnych zmien ako počas štyroch rokov vláda predošlá. Z viacerých dôvodov sa nepodarilo plne nadviazať na reformné úsilie v minulosti a niekdajší reformátori začali viesť konfrontáciu medzi sebou navzájom. Išlo však o mierne proreformnú vládu s veľkými ambíciami, no aj s veľkými vnútornými rozpormi pri hľadaní konkrétnych riešení. V súvislosti s verejným obstarávaním možno za najväčší úspech označiť opatrenie, ktoré bolo prijaté hneď v prvých dňoch vlády a tým bolo zverejňovanie všetkých zmlúv aj finančných transakcií týkajúcich sa verejných zdrojov na internete, pričom toto zverejnenie je podmienkou účinnosti týchto zmlúv.

Od politicky vyčerpanej a po týchto udalostiach (a korupčných škandáloch z minulosti) rozštiepenej proreformnej pravice nemožno tak skoro dúfať, že sa v najbližšom období opäť vytvorí priestor na dotiahnutie ekonomických reforiem do úspešného konca. Populizmus, plané politické reči o „istotách“ a nacionalizmus v spojení so socialistickou a sociálno-demokratickou doktrínou opäť raz v slovenskej spoločnosti zarezonovali, čo Robertovi Ficovi (či už otvorene, alebo skryte podporovanému mnohými niekdajšími mečiarovskými privatizérmi) v kombinácii s medializáciou kauzy Gorila (týkajúcej sa viacerých privatizačných káuz a podozrení z korupcie najmä počas druhej Dzurindovej vlády), umožnilo po voľbách 2011 získať pohodlnú nadpolovičnú väčšinu hlasov, vytvoriť vládu jednej strany a otvoriť tak cestu dezintegrácii reforiem z minulosti (napríklad opätovná centralizácia verejnej správy ako aj zmeny v daňovo-odvodovom, dôchodkovom systéme, ale aj zdravotníctve či iných oblastiach), ktorá je tiež cestou ďalšej vlny privatizácie, škandalóznych verejných obstarávaní či ďalšieho plytvania s verejnými zdrojmi.

V správe FNM zostal po vyše štvrťstoročí od novembra 1989 už len zlomok privatizovateľného majetku v objeme zhruba 0,5 mld. eur (teda približne taký rozsah majetku, aký bol privatizovaný v malej privatizácii na začiatku celého procesu privatizácie), a tak samotný FNM de facto i časom stratil zmysel svojej existencie (hoci zrušený mal byť už dávnejšie). Fond mal v danom čase podľa aktuálneho zákona o privatizácii a súvisiacich právnych predpisov nakladať s majetkom vo verejnom záujme, no možno konštatovať, že prostredníctvom politických nominantov vo vedení fondu sa nie vždy počas jeho existencie tak dialo a mnohí z nich boli buď odvolaní, prípadne bolo len začaté vyšetrovanie bez ďalších následkov. Štát do dnešného dňa v mnohých oblastiach priamo podniká či reguluje ceny, čím do značnej miery deformuje trh. Štátne podniky nedostatočne a často skreslene informujú o svojej činnosti a o nakladaní s majetkom štátu. Politickí nominanti sa či už do predstavenstva, alebo dozorných rád štátnych podnikov doteraz často dostávajú nie na základe odbornosti, ale takpovediac za odmenu vo vzťahu k politickej strane, ktorej nejakým spôsobom v minulosti pomohli. Prostredníctvom korupcie a rôznych či už osobných, alebo biznisových prepojení a spoločných záujmov sa vplyv finančných skupín na predstaviteľov štátu, ale aj súdnej moci a vrcholnej politiky, resp. politických strán a najnovšie aj mediálnej sféry, značne zvýšil a kruh sa de facto uzavrel. Do sféry vplyvu niekdajšej Mečiarom vysnívanej „kapitálotvornej vrstvy“ sa tak dostala zákonodarná, výkonná ako aj súdna moc, ba najnovšie sa vedie boj aj o moc mediálnu. Priestor na priamu privatizáciu sa obmedzil, no zároveň sa pozornosť finančných skupín a finančne vplyvných jednotlivcov (ktorých minulosť sa až na výnimky spája práve s divokou privatizáciou v 90. rokoch) obrátila najmä na obchodovanie so štátom, verejné obstarávanie a verejné služby. Práve tu sa pre „potomkov privatizácie“ do budúcna nachádza najväčší priestor pre prekvitanie korupcie, klientelizmus a plytvanie s verejnými zdrojmi.

Aj na osude vyše dve desaťročia trvajúcej transformácie na Slovensku vidno, že história má tendenciu sa skôr či neskôr opakovať, lebo spoločnosť opakuje chyby a verejná kontrola je minimálna. Zostáva len dúfať, že sa jedného dňa konečne poučíme, úspešne nadviažeme na úsilie z minulosti a začneme so všetkými verejnými zdrojmi narábať ako so svojimi vlastnými. 

Foto: Stockfresh

Aktuálne správy

tlacove spravy left arrowtlacove spravy right arrow