15. december 2017. Ivica. °C  drop down arrow
Svet financií jasne a pútavo
Quotes by TradingView
 

PhDr. Ľubica Mižičková – Naučme sa akceptovať odlišnosti ľudí

Jana Ondrejka Jana Ondrejka Jana Ondrejka  27.10.2014 27.10.2014  

Pani PhDr. Ľubica Mižičková je špičková špecialistka v oblasti spoločenskej etikety, mediálneho poradenstva a komunikačných stratégií. Je to odborníčka na dokonalé správanie, komunikáciu a zároveň doktorka psychológie. Kombinácia, pri ktorej nie je zložité dostať pred stretnutím s ňou trému. Našťastie však hneď po prvých minútach v jej spoločnosti sa napätie rozplynie. Táto dáma je mimoriadne príjemná spoločníčka a z jej názorov je jasné, že ľudí má veľmi rada. Viac rešpektovať osobnosť druhých odporúča každému z nás. Je nám veľkou cťou uviesť v Next Future novú rubriku: „Spoločenská etiketa“, v ktorej nám pani doktorka bude celý rok odovzdávať svoje bohaté skúsenosti. Veríme, že aspoň niektorých z nás to zušľachtí a pomôže nám zmeniť svoj životný štýl k lepšiemu.

 

Dá sa povedať, že pravidlá spoločenskej etikety sú zostavené tak, aby ľuďom spríjemňovali stretnutia, aby sa predchádzalo konfliktom a zároveň aby sa nimi vyjadril rešpekt k ženám a starším?

Aristoteles označil človeka za tvora spoločenského – zoon politikon. Človek je súčasťou skupiny ľudí, spoločenstva a mal by si ctiť zvyklosti a pravidlá, ktoré sa utvárali v čase a stali sa zvykom. Či si to uvedomujeme, alebo nie, sme súčasťou širšej kultúry, ktorá sa odráža v rodine a v nás samotných. Pravidlá nie sú všetko. Slušnosť, zdvorilosť a takt. Takt pochádza z latinského slova tactus, dotyk. Takt znamená uvedomiť si, čo sa druhého dotkne a čo nie.

„Je na každom z nás, či sa necháme ovplyvniť „sociálnym počasím okolia“ a prispôsobíme sa tomu, čo vidíme okolo seba, alebo či sa budeme správať zdvorilo.“

Spoločenská etiketa by teda mala ľuďom skôr pomáhať a uľahčovať im život. Niektoré pravidlá sú však s prihliadnutím na dnešnú modernú hektickú dobu skôr obťažujúce a zväzujúce. Ak chceme pôsobiť ako kultivovaný človek, ktorý vie, čo sa patrí, je nevyhnutné za každú cenu dodržať všetky pravidlá? Nie je prílišná formálnosť niekedy na škodu veci?

Človek by mal poznať pravidlá i zvyklosti spoločnosti, v ktorej pracuje, žije. Je na ňom, či sa nechá ovplyvniť „sociálnym počasím okolia“ a prispôsobí sa tomu, čo vidí okolo seba, alebo či sa bude správať zdvorilo. Zdvorilosť totiž vyžaduje vedomé ovládanie sa.

Myslím si, že je takmer povinnosťou vzdelaných ľudí a elity, aby v nárokoch na vlastné správanie prekonali priemer okolia. Mali by ísť vlastným príkladom v tom, že budú pestovať ušľachtilé spôsoby. Len takto budú okolo seba odstraňovať zakorenenú vonkajšiu nedbanlivosť, spoločenskú neobratnosť a bezradnosť.

„Sme majstrami v tvorbe domnienok, tušení a predpokladov, ktorým dokonca hneď uveríme, a nachystáme aj opatrenia a najmä „obruče“ v podobe obmedzení, príkazov a zákazov, bez toho, aby sme sa vôbec opýtali tých, ktorých sa to dotýka.“

Vedeli by ste nám povedať viac o tom, ako a kde etiketa vznikala a ako sa pravidlá postupne začali uplatňovať?

Hovorí sa, že prvé pravidlá pre správanie sa dvornej šľachty zaviedol záhradník francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., ktorý zakázal dvorným pánom rozšafne sa zabávať na pestovaných trávnikoch a popichal do trávy cedule so zákazmi – od germánskeho „sticken“ cez staro francúzske estiquette. Z toho sa pravdepodobne vyvinulo slovo etiketa.

Ako by ste definovali základné formy zdvorilosti? 

V živote, v rámci bežného dňa uprostred rodiny, priateľov, spoločnosti známych, sa správame podľa pravidiel spoločenskej etikety, kde sa tradujú pravidlá správania: starší majú prednosť voči mladších, ženy majú prednosť pred mužmi.

V rámci práce, pracovného života sú odlišné pravidlá správania: tu je prednosť poradia určená pracovnou pozíciou. Znamená to, že prednosť poradia má osoba na vyššej pracovnej pozícii pred osobou na nižšej pracovnej pozícii.

„ Správať sa ku každému rovnako neznamená, že budeme používať jeden spôsob, či jeden štýl. Komunikovať s každým rovnako znamená akceptovať odlišnosti.“

Zaoberáte sa aj neverbálnou komunikáciou, protokolom a správaním vôbec, ste doktorka psychológie. Asi nie je jednoduché postaviť sa pred vás a čeliť vašej kritike.

Nepoužívam slovo kritika. Nemám ho rada. Nepoznám žiadneho človeka, vrátane seba, ktorý by sa zmenil po kritike a necítil sa ňou dotknutý, či dokonca smutný. Šrámy na duši vedia byť veľmi dlho.

Ak sa s klientom naladím na „jeho vlnu“, na jeho predstavu o ňom samom, kým a aký by túžil byť, aký význam, a či vôbec to má v jeho živote zmysel, kam ho to posunie a či tam práve chce byť, a čo si o tom bude myslieť o desať rokov, potom sa nám istá zmena k lepšiemu môže podariť. Nie je dôležitá moja predstava o jeho živote. Mojou úlohou je prebrať všetky možné alternatívy a ich limity a navrhnúť takú kombináciu, s ktorou sa klient vie stotožniť, ktorá mu jednoducho sadne. To je moja práca.

„ Osvojili sme si konštruktívnu kritiku, ale vravieť ľuďom príjemné slová, oceniť ich výzor, ich postoj a to, že sa v ich prítomnosti cítime dobre, to nám akosi nejde.“

Predsa len, ak spoznáte nového človeka, prejaví sa u vás profesionálna deformácia a takpovediac v duchu skenujete a „vylepšujete“ každého, s kým sa stretnete? 

Ak je to klient, ak je to jeho požiadavkou, tak mu informácie na jeho „vylepšenie“ dávkujem, pretože systém (človek) prijme informáciu len vtedy, keď je na ňu pripravený.

Raz som sa prichytila stojac s autom v mestskej kolóne pred križovatkou, že „civím“ na ľudí na autobusovej zastávke a v duchu premýšľam, ako málo by stačilo a všetci, ktorí tam stáli, by mohli byť „chic“ a sexi. Niekto by mal dať vyššie ramená, niekto iskru do očí, niekto šál a inú kabelku, niekto iné šnúrky do tenisiek, niekto jemný mejkap či pristrihnúť fúzy, alebo vlasy do čela, prípadne prestať robiť žuvačkové bubliny. Väčšinou to však neriešim.

Pri našom poslednom stretnutí ste použili výraz, že „vyrábate“ ľudí. Vtedy mi napadlo, že to s nami zrejme musí byť dosť zlé. Ako je to teda v skutočnosti? 

Dá sa to tak povedať, že „vyrábam“ ľudí do role, ktorú majú hrať najmä v pracovných pozíciách. Viem, slovo „hra“ má v našich zemepisných šírkach trochu zlú povesť. Hra má však svoje pevné pravidlá.

Mne osobne je v zásade jedno, či čašník, ktorý ma obsluhuje, nadšenie, starostlivosť, zdvorilosť a láskavosť iba „hrá“ v rámci svojej pracovnej role, alebo je vskutku taký. Viem, že ak to bude dlhodobo „hrať“, postupne sa to stane súčasťou jeho správania.

V niektorých pracovných pozíciách je nevhodné správať sa autenticky. To nie je pretvárka. To je jednoducho tak. Máme rôzne role. Každá má iný scenár i rekvizity. Ale stále sme to my.

Ako by ste ohodnotili celkovú úroveň správania, komunikácie a znalosti spoločenskej etikety slovenských manažérov?

Jedni vedia, druhí nie.

Ako si vy osobne predstavujete silného a kvalitného lídra? Akými vlastnosťami by mal disponovať? Ako by sa mal správať vo vzťahu k podriadeným?

V súčasnosti sa v personalistike nepoužíva výraz podriadený a nadriadený. Zamestnanci sú na vyššej a nižšej pozícii.

Slovo manažér je odvodené od francúzskeho slova manéž. Bodaj by sa manažéri správali ako pri spravovaní cirkusu. Tam všetky personálne nástroje riadenia ľudských zdrojov musia fungovať ako treba: nábor, výber, adaptačný proces, umiestnenie, vzdelávanie, hodnotenie aj personálne rezervy.

Nie je žiaduce dať na miesto povrazolezca niekoho, kto sa bojí výšok. Ani za odmenu, ani za trest. Niektorí ľudia majú významnejšie miesto v štruktúre tímu, no každý je potrebný a každý vie, kde je jeho miesto. Od tých, ktorí trhajú lístky pri vchode, predávajú pukance, starajú sa o zvieratá, akrobati, kúzelníci, tanečnice, krotitelia a drezéri aj technici. Nech sú vzťahy medzi zamestnancami v cirkuse akékoľvek, jedno vedia, že minimálne dvakrát za deň idú všetky zvady bokom a na predstavení sú profesionálmi s príjemným úsmevom na tvári. Divák si zaplatil a chce vidieť usmiate tváre a špičkové výkony.

Takže takto by to mal manažér robiť. Aby to fungovalo ako v dobrom cirkuse, kde sú všetci profesionálmi v tom, čo robia a dôverujú si, lebo často im ide o život a navyše dôležitý je aj výsledok, na ktorom im tiež záleží.

Ak by ste mali pomenovať tri najčastejšie nedostatky, s ktorými sa stretávate pri lídroch, ktorých školíte, ktoré by to boli? (v komunikácii, v neverbálnom prejave, v správaní, skúsenostiach atď.)

Sme majstrami v tvorbe domnienok, tušení a predpokladov, ktorým dokonca uveríme, a nachystáme aj opatrenia a najmä „obruče“ v podobe obmedzení, príkazov a zákazov a to bez toho, aby sme sa vôbec opýtali tých, ktorých sa to dotýka. Hromžiť, ak je vôbec dôvod na hromženie, by sme mali až keď získame celkový obraz toho, ako ten-ktorý človek prišiel na tú „blbosť“ či nehoráznosť. Až vtedy by sme mali zaujať postoj a urobiť potrebné opatrenia.   

Taktiež väčšina ľudí vôbec nemá pod kontrolou reč tela, ktorá ide o stotiny sekundy predtým, ako z nás „vypadne“ slovo. Slovo nekorešponduje s mimikou, najmä pohybmi kútikov úst, gestami, pohľadmi očí a ani s tónom hlasu. To nesmierne mýli okolie. Spúšťa to frustráciu človeka, pretože niečo iné vidí, iné počuje a iné akosi cíti z tónu hlasu a to je len kúsok od konfliktu, hádky a agresie. Všetky tri zložky komunikácie musia byť v zhode. Slová, reč tela i hlas. Vtedy je komunikácia čistá a jednoznačná.

Nuž a je síce pravdou, že sme sa už naučili povedať „prepáč (prepáčte)“, ak sme niečo neurobili tak ako bolo treba, no ten príbeh má pokračovanie. To pokračovanie je v tom, že ten druhý má povedať, či ospravedlnenie prijíma, alebo nie. Väčšina z nás sa len nejako významne či menej významne pozrie a v budúcnosti pokojne v situácii, ktorá čo len trochu pripomína situáciu minulú, „hrá s tou istou kartou“. Správny algoritmus znie: ja poviem prepáč – ty povieš prijímam a koniec. Je to neprenosné na inú situáciu.

K práci manažéra zvyčajne patrí aj zoznamovanie sa s novými ľuďmi a stretávanie sa s tými, ktorých už poznáme. Aktuálne to radi nazývame „networking“. Vedeli by ste v skratke poradiť, ako sa dá nenúteným spôsobom zoznámiť a zapojiť sa do rozhovoru? Ako pôsobiť nenásilne a dôveryhodne, ktoré témy sú spoločensky neprijateľné a ktoré sú naopak vhodné?

Témou spoločenskej konverzácie nie je napríklad šport. Ak nie ste na dostihoch, šachovom turnaji či golfovom ihrisku. Dávanie komplimentov je témou spoločenskej konverzácie. Myslím si, že byť dobrým spoločníkom je umenie. Nie je to samozrejmosť a prirodzenosť človeka. Je to zručnosť, ktorej sa treba učiť. Človek, pohybujúci sa v spoločnosti obchodných  partnerov, vo svete sofistikovaných vzťahov, nevyhnutne potrebuje prípravu. Je dobré vedieť, kto je kto, kto má čo rád či už z gastronómie, alebo čo ho teší – jeho hobby. Ľudia sa radi rozprávajú o tom, čo ich baví, čo majú radi. Tiež sa tešia, ak sa rozpráva o nich. Potom stačí mať pripravených pár sekvencií o danej téme a nechať partnera rozprávať. Počúvať, klásť otvorené otázky, citlivo parafrázovať, zdržať sa posudzovania a nahradiť ho „uhm, isto, môže sa to tak zdať...“. Je dôležité byť aj fyzicky pri rozprávajúcom, t. j. pohľadmi očí, mimikou, gestami a postojom. Ani sa nenazdáte a polhodina je preč. Stačí len mať ľudí rád a načúvať im.

Existujú nejaké triky, ktoré pomôžu pôsobiť pri komunikácii prirodzenejšie a uvoľnene aj v prípade, že má človek trému alebo strach, je tak trochu „v kŕči“?

Tréma  je prirodzenou súčasťou prejavu. Väčšina ľudí ju pociťuje. Rozdiel je v prežívaní. Ak o sebe vieme, že nás môže „prepadnúť“ pocit úzkosti, „stiahnuté hrdlo“, jemné tŕpnutie rúk, pocit, „že isto odpadneme“, alebo „len“, že máme sucho v ústach, ak sme toto niekedy zažili, je vhodné pri prezentácii či bežnej komunikácii s ľuďmi na večierku či na porade mať k dispozícii pohár čistej vody. Voda uľahčuje komunikáciu. Môžeme si pomôcť aj tak, že si vytvárame tlak na brušká palcov na rukách, ceruzkou alebo tlakom o hranu stola. Podvedomie má za úlohu to, aby sme „prežili“. Začneme „riešiť“ ten tlak, bolesť a tréma je menej „dôležitá“.

Spomínali ste komplimenty, aj tie však môžu niekedy vyznieť neúprimne a možno aj nevhodne. Ako ich používať správne? Ako použiť kompliment pri zoznámení?  

Všetci sme akosi „vyprahnutí“ po pohladeniach, nielen fyzických, ale i po oceneniach a komplimentoch. Akoby si svet a my v ňom osvojil len konštruktívnu kritiku. Význam úprimnosti sa dnes trochu preceňuje. Aj úprimnosť má svoje limity. Otvorene a úprimne povedať všetko, čo si myslíme...? Vrátane mňa, neviem komu dobre padne, ak nie je na toľkú negatívnu spätnú väzbu pripravený. Vravieť ľuďom príjemné slová, oceniť ich výzor, ich postoj, ich kreativitu a to, že sa v ich prítomnosti cítime dobre, to nám akosi nejde. Väčšinou si to len pomyslíme, ale nepovieme to nahlas.

Je však treba rozlišovať medzi komplimentom a manipuláciou „ťahaním sladkých motúzov popod nos“. Ak neviem, ako to ten druhý myslí, je namieste otázka: „Celkom dobre vám nerozumiem, ako to myslíte?“ A následne pozorovať reakciu človeka.

Pri zoznamovaní a pri akomkoľvek prvom kontakte je dobré si pripraviť ocenenie, kompliment, ktorý je súčasťou prvého dojmu. Prvý dojem, to je ako s prvou láskou. Ťažko sa mení.

Rozprávali sme sa aj o tom, že niektoré konverzačné zručnosti sa dajú nadobudnúť len tréningom. Mal by podľa vášho názoru komunikačný tréning absolvovať každý manažér?

Niektorí ľudia, ako sa vraví, dostali priamo od Pána Boha či od univerza – dar citlivo vnímať iných a držať jemné rozhranie, akceptujúc toho druhého a rešpektovať územie toho druhého. Tí ostatní, a tých je podľa mňa väčšina, vplyvom výchovy v škole a doma majú „napozerané, nažité“ spôsoby komunikácie, ktoré však veľakrát pri vedení ľudí a riadení procesov nie sú najefektívnejšie. Správať sa ku každému rovnako, komunikovať s každým rovnako totiž neznamená, že budeme používať jeden spôsob, jeden štýl, jeden „matrix“ (komunikačný matrix). Komunikovať s každým rovnako znamená akceptovať odlišnosti. Podľa týchto jedinečností každého treba zvoliť aj spôsob komunikácie. V rastlinnej a živočíšnej ríši to uplatňovať vieme. K mačke sa správame ako k mačke, ak chceme, aby bol vzťah fungujúci. Neočakávame od nej, že bude štekať. Aj rybičke dovolíme ticho si plávať vo vode akvária a neočakávame, že pri príchode hostí bude vyskakovať ako šťastný pes. Letničku „neukecávame“, aby nepila toľko vody a netvrdíme jej, že ten Sukulent to zvláda.

V čom je teda rozdiel? Pri komunikácii s ľuďmi väčšinou chceme mať navrch, chceme svoju pravdu, chceme, aby ten druhý ustúpil, zabúdame na vzťah. Pri zvieratách a rastlinách chceme, aby vzťah fungoval a vieme, že to záleží od nás samotných.

Myslím si, že každý manažér by mal absolvovať komunikačný tréning, tréning vedenia ľudí a prezentačných zručností.

S prácou s manažérmi a lídrami na rôznych pozíciách máte bohaté skúsenosti. Pracovali ste dokonca aj pre pána premiéra Fica. Ako sa vám s ním spolupracovalo?

Áno, moja práca pre pána premiéra bola medializovaná. Mne sa pracovalo dobre. Najnáročnejšia situácia a komunikácia s ním bola v čase výbuchu v závode v Novákoch. Boli to okolnosti takpovediac na hrane. Neprehľadné a vyžadujúce si veľké sústredenie. Pán Fico však presne vedel, čo je potrebné urobiť. Konal bez zaváhania, zodpovedne a chvíľami nemysliac sám na seba.

Čo vám dala táto skúsenosť? Platia podľa vášho názoru pravidlá slušného správania aj v politike? 

Mnohí ľudia, pohybujúci sa vo vysokých pracovných pozíciách a nielen v politike, sú tak vysoko, kde už nie je počuť ani spev vtákov. Neustále to mám na pamäti a reál je pre mňa tam, kde mám nohy. Všetko ostatné sú len moje myšlienky či písmenká v slovách ostatných.

Ďakujeme za rozhovor.

CV

PhDr. Ľubica Mižičková
PhDr. Ľubica Mižičková je vyštudovaná doktorka psychológie. Momentálne sa venuje vzdelávaniu v oblasti spoločenskej etikety, mediálnemu poradenstvu, komunikačným stratégiám a krízovému manažmentu. V spomínaných okruhoch má bohaté skúsenosti a pôsobivé referencie. Okrem iného bola mediálnou poradkyňou premiéra SR Roberta Fica a podpredsedu vlády a ministra vnútra Roberta Kaliňáka.

Foto: archív PhDr. Ľubice Mižičkovej

Aktuálne správy

tlacove spravy left arrowtlacove spravy right arrow