15. december 2017. Ivica. °C  drop down arrow
Svet financií jasne a pútavo
Quotes by TradingView
 

Vychýrené prešporské kaviarne a korzo

Martin Karlík Martin Karlík Martin Karlík  26.5.2016 26.5.2016  

História bratislavského korza a kultúrneho života v kaviarňach i uliciach siaha viac ako dve storočia do minulosti. Kaviarne boli pracoviskami literátov a žurnalistov, a ulice ožívali vďaka korzujúcim obyvateľom. Táto tradícia, zdá sa, konečne ožíva.

 

Boom bratislavského kultúrneho i spoločenského života nastal predovšetkým založením fakulty humanitných a filozofických vied, ktoré prilákali študentov rozvíjajúcich kultúrne i literárne povedomie v danej lokalite. V Bratislave sa o rozvoj literárneho i spoločenského života zaslúžilo založenie Filozofickej fakulty v Bratislave, vtedajšom Prešporku.

„Spočiatku literárny život vznikal v rozličných spolkoch, napríklad okolo revue DAV. Svoju úlohu v spoločenskom a literárnom obrodení zohrala aj prítomnosť slovenských literárnych velikánov, Janka Jesenského či Jozefa Gregora Tajovského, ktorí v Bratislave žili i tvorili,“ povedal historický publicista Pavel Dvořák.

Kaviarne ako pracoviská inteligencie

Intelektuálne debaty, život v meste, parku i na terasách kaviarní sa vtedy neoddeliteľne spájali s rastom kultúrneho povedomia. Práve kaviarne boli v tomto období špecifické pre kultúrny život, rozvíjanie intelektuálnych debát a semeniskom talentov z humanitnovednej oblasti. Spisovateľské kluby a podobné priestory nejestvovali, literáti sa stretávali práve v týchto podnikoch pri dobrej káve. Nie však len na debaty. „Kaviarne boli často pracovňami samotných spisovateľov, ale i žurnalistov. V kaviarni Luxor redigoval Ján Smrek časopis Elán, viaceré svoje knihy tu napísali Emil Boleslav Lukáč, Laco Novomeský či Ján Rob Poničan. V priestoroch kaviarne Reduta písal Milo Urban svoje známe dielo Živý bič, v Astórii sedávali spomínaní Janko Jesenský a Jozef Gregor Tajovský. Davisti sa stretávali v dnes už nejestvujúcej Fajke, v Grande zas modernisti. Kaviareň Metropola často uchýlila nadrealistov a dnes už do zbúraného hostinca Reissigovcov chodievalo množstvo literátov i verejne činných osobností,“ povedal Dvořák.

Dnes už kaviarne s historickým pozadím nájdeme len sporadicky, no mnohé z nich sa snažia aspoň odkazovať na minulosť a svojím názvom a vnútorným dizajnom otvárajú svoje dvere záujemcom o históriu. Ide napríklad o sieť kaviarní Štúr.

Dnes ich je už málo

Slávne časy kaviarní Astorka, Luxorka, Savoyka či Metropolka sa už skončili. Česť historickým kaviarňam v súčasnosti zachraňujú len podniky Kaffe Mayer a Štefánka. Starí Bratislavčania si spomínajú, že do týchto kaviarní chodili už od šiestej ráno. Otváracie hodiny sa síce zmenili, no podávanie tradičných zákuskov a kvalitnej kávy nie. V Štefanke sa okrem dobrej kávy tradične podáva aj francúzske šampanské, presne tak ako to bolo pred viac ako sto rokmi. Samotná budova na Palisádach, kde môžete túto kaviareň navštíviť, bola postavená už v roku 1897 architektom Alexandrom Feiglerom. Kaviareň nosí meno Štefanka už od vzniku Československa. Podnik v tomto období navštevovali slávni básnici, spisovatelia a žurnalisti. V neposlednom rade i známi štátnici.

Druhá kaviareň s takou bohatou históriou a dodnes obľúbeným podnikom je aj Kaffe Mayer na Hlavnom námestí. Tá je v prevádzke už neuveriteľných 138 rokov. Kaviareň momentálne láka aj tradičnými cukrárskymi výrobkami a viac ako dvomi desiatkami druhov káv.

I keď mestský intelektuálny život dotvárali kaviarne v predminulom storočí, história týchto podnikov siaha už do 17. storočia, keď kaviarne lákali náročných cestovateľov v štýle podnikov vo Viedni. Popíjanie kávy, tvorivé písanie a debatovanie zastavil až socialistický režim, ktorý podobné podniky z bohatou históriou začal zatvárať, vraj pre spojenie s buržoáziou a jej zvykmi.

Shoner Náci – tvár Bratislavy

Do kaviarní chodili aj ľudia, ktorí mali spojenie s obyčajnými návštevníkmi mesta. Dobrú kávu a zákusky často okúsil v Kaffe Mayer i známy Bratislavčan Shoner Náci, ktorého podobizeň s neodmysliteľným cylindrom nájdete na bratislavskom korze.

Korzovanie bolo v Bratislave ďalším zo zvykov, ktorý utváral mnohé priateľstvá. Shoner Náci, vlastným menom Ignác Lamár, si vážil všetkých ľudí dobrej vôle i samotných návštevníkov Bratislavy.

Ťažký životný osud Shoner Náciho dostal na ulicu po tom, čo jeho otec prepíjal žiaľ, keďže jeho žena ušla do Viedne. Exekútori rodine skonfiškovali majetok a Náci musel začať zarábať sám na seba. Zamestnal sa síce nakrátko v divadelných dielňach, ale po prepustení v čase krízy počas prvej svetovej vojny skončil v rôznych podnájmoch u dobrých ľudí. Robil menšie práce v strede mesta, nevyhýbal sa prášeniu kobercov, upratovaniu a noseniu uhlia.

Stále nosil ten istý kufor s frakom, bielymi rukavičkami, čiernymi lakovkami a cylindrom. Toto oblečenie darovala grófka Náriová kedysi jeho otcovi – obuvníkovi, po manželovej smrti. Keď sa takto vystrojil do mesta, stal sa od prvého dňa súčasťou korza i kaviarenského života v Prešporku. Vítal návštevníkov, zdravil ich a rozprával sa s nimi v troch jazykoch. Stával sa súčasťou korzovania i debatných krúžkov v kaviarňach.

Korzovanie nezaniklo

Samotné korzovanie v Bratislave malo hlavné pravidlo. Dobrá nálada a neustále zoznamovanie sa s novými ľuďmi. Korzovalo sa podobným smerom ako to robil Shoner Náci. Tradícia korzovania siaha až dvesto rokov do histórie, prerušila sa len v období socializmu. Postupne však opäť ožíva. Konkrétne sa korzovalo od Michalskej brány po uliciach Michalská, Sedlárska, Hlavnom námestí cez Rybársku bránu a promenádu k nábrežiu Váhu a späť. Dnes často vidíte ľudí korzovať aj cez most Červenej armády i Nákladný prístav až k novej budove SND. Ľudia sa  kedysi stretávali vo včasných hodinách na rohu Hviezdoslavovho a Rybného námestia v blízkosti hotela Carlton. Práve týmto ranným víkendovým prechádzkam prispôsobovali podniky otváracie hodiny. Často bolo otvorené tesne pred šiestou ráno. Kedysi sa hovorievalo, že kto sa tu z vážených obyvateľov Prešporka počas pekného víkendového dňa neobjavil, bol buď chorý alebo mŕtvy.

Zdroje: Pavel Dvořák, Piata kniha o Bratislave, 2012 Mikuláš Gažo, Štefan Holčík, Otto Zinser, Bratislava pred sto rokmi a dnes, 2003 Foto: archív Bratislavského okrášľovacieho spolku

Aktuálne správy

tlacove spravy left arrowtlacove spravy right arrow